Motto: Každý horolezec, ktorý neráta so smrťou ako možným dôsledkom veľkej expedície, je blázon.  
Pozri príspevky

Počet návštev: 219560







V polovici septembra sme odchádzali do Himaláji a bolo potrebné sa aklimatizovať. Voľba samozrejme padala na Mont Blanc, ale horúce leto a s tým spojené topenie alpskych ľadovcov nám cestu na Mont Blanc ,,zarúbalo,,. Tak sme si pre náš pobyt zvolili oblasť Monte Rosy.

Na zapožičanom vozidle Ford Tranzit vyrazíme zo Žiliny 27.8. odpoludnia. Je nás osem. Okrem mňa Fero Michalička, Jano Doležal, Jano Krchnavý a Miloš Kuchárek z našej himalájskej expedície a priberáme troch bratov Hrabovských a to Ivana, Petra a Daniela. Do polnoci sa presunieme ku Klagenfurtu, kde prespíme pri našom známom jazere Volkermarkt. Po šiestej ráno sme už znovu na ceste. Vstúpime do Talianska a hneď máme dvoch policajtov na krku. Pokuta za bezpečnostné pásy 40 Euro a za vraj nedostatočné svetlá 50 Euro. Spolu 90. Pri platení nám 20 Euro veľkoryso vrátia a žiadny doklad nedajú. Veľmi známa finta, ktorá zrejme ani našim vstupom do EU nevymizne.

V Gressoney sme okolo štvrtej odpoludnia. Zaparkujeme na konci údolia v nadmorskej výške 1.900 m a do zotmenia vystúpime do výšky 3.000 m. Skoro celú noc vystrája búrka. Testujeme výškové stany Hannah Vertigo, ktoré búrkový test hravo zvládnu.

Dopoludnia vystúpime na chatu Mantova 3.498 m. Je hustá hmla a drobne prší. Pijeme červené talianske víno a čakáme na zlepšenie počasia. To však neprichádza. Kedže tu nie sme prvý raz, rozhodneme sa aj v tej hmle vystúpiť na chatu Gnifetti 3.647 m. Na druhý pokus sa nám to podarí. To sa už hmla začína trhať a my vidíme, že stopy nášho prvého pokusu končia 50 m od chaty.

Po kratkom oddychu s Ferom, Janom a Janom pokračujeme smerom na Balmenhorn. Cesta mi pripomína mínové pole. Trhlina strieda trhlinu a medzitým sa kľukato vinie prešľapaná stopa. Ľadové mostíky cez trhliny nevzbudzujú dôveru. Ale tu si človek nemôže vyberať. Potme a v silnom vetre staviame dva stany na ľadovci pod Balmenhornom vo výške 4.100 m. Noc je veterná.

Ráno balíme stany. Čudujem sa, kde sú tyčky zo stanu. Idem podľa jemnej stopy a najdem ich zapichnuté v trhline, asi 200 m poniže nás. Na vybratie sú prihlboko. Chlapci ma spúšťajú do trhliny, ktorá nemá dno. Nie je to veľmi príjemný pocit. Pri vyťahovaní sa mi podarí jednu tyčku zlomiť. Musela mať riadnu rýchlosť, keď sa tak hlboko zaborila do ľadu. Traja chlapi ma vyťahujú z mierneho previsu, a keby som im nepomohol spoluprácou, tak nemajú šancu. To iba na okraj metodiky záchrany v horách v prípade pádu do trhliny. Počasie je stále zlé a tak vystúpime do bivaku na Balmenhorne 4.167 m. Asi dva metre široká okrajová trhlina s úzkym ľadovým mostíkom tvorí prístup ku skalám Balmenhornu. Istíme sa ,,odušu,,. V bivaku sme sami a tak dobiehame zameškané. Jeme, pijeme, jeme....

Ráno je stále hustá hmla. V silnom vetre vystúpime na Vincent Piramidu 4.215 m a z nej zostúpime do sedla Lys 4.151 m. Snažíme sa nájsť cestu na Signalkuppe, no ani buzola nepomáha. Našťastie po hodnej chvíli počuť hlasy zostupujúcich. Tí dramaticky popisujú zostupovú cestu a odrádzajú nás od nej. Našťastie je s nimi i Miloš. Spal s nimi na chate Margherita, ktorá je postavená na vrchole Signalkuppe 4.556 m a je najvyššie položenou chatou v Európe. Išiel hore spolu s bratmi Hrabovskými, no Dano mal pod vrcholom problémy, pravdepodobne spojené s výškovou nemocou a tak sa Ivan a Peter s ním solidárne vrátili na chatu Gnifetti.

Pokračujeme ďalej a náhle sa počasie vylepší. Je to krása, keď sa nám Alpy ukážu v nádhernej belobe. Fero je tu prvý raz a tak tu ide oči nechať. Postavíme stany v sedle Gnifetti 4.454 m pod Signalkuppe a do večera vystúpime na zľadovatelý Zumsteinspitze 4.563 m a ešte stihneme i čaj na chate Margherita.

Noc je bláznivo veterná. Ráno balíme stany stále v silnom vetre. Snímeme vrchný obal a vietor nám v momente vynesie na úbočie Zumsteinspitze nezbalený vnútorný diel stanu. Bežím za ním. Stan napoly spľasne a gúľa sa po svahu na druhú stranu kopca do beznádejnej priepasti. Asi päť metrov pred koncom náhle zastane. Zúfalo bežím ďalej. Z posledných síl sa hodím naň. Už viem, že mi neujde. Očkom sa pozriem na čom uviazol. Zachytil sa zlomenou tyčkou, ktorú Fero provizórne opravil o výčnelok v snehu. Čo,keby sa mi ju dva dni predtým nepodarilo zlomiť ?

Zostupujeme k zaparkovanému autu a hneď vyštartujeme na cestu domov. Riadim celú noc a nebyť toho talianského tunela, kde nám v miernom stúpaní a miernej zákrute došla nafta a auto bolo treba asi 300 m tlačiť o jednej po polnoci, bol by to rýchly a lacný návrat. Takto to bolo o ďalších 130 Euro drahšie. Ale čo už chceme od zapožičaného auta? Aby mu svietila prístrojová doska a palivomer správne ukazoval. V závere sme ho i roztláčali, ale iba šesťkrát. Prečo sa však zlomila vrtuľa na ventilátore chladiča motora, to zostalo záhadou.

I napriek tomu sme sa všetci zhodli na tom, že to bol vydarený zájazd.

Jožko Zábojník

Stránka bola vytvorená v rámci projektu EXPEDITION.SK..