Motto: Každý horolezec, ktorý neráta so smrťou ako možným dôsledkom veľkej expedície, je blázon.  
Pozri príspevky

Počet návštev: 219560







Celý život som "hltal" knižky o himalájskych výstupoch a z prečítaných príbehov som si robil obraz o krajine, základnom tábore, výškových táboroch, počasí, dýchaní vo výškach, stravovaní a mnohých iných veciach, ktoré súvisia s výstupom na najvyššie končiare sveta. Osobná skúsenosť je však niečo úplne iné a mnohé z mojich predstáv sa ocitli naruby. Ale poďme pekne od začiatku.

Po tom, čo sme strávili v Kathmándu osem dní a nie pôvodne plánované tri, sme sa za 8 hodín po niečom, čo pripomínalo cestu, presunuli priemernou rýchlosťou 18 km za hodinu do Kodari, osady ležiacej na čínskej hranici. Tá cesta je mimochodom spojnicou Indie s Čínou.
Kým som neabsolvoval túto cestu, tak najviac som sa vybál v Taliansku na ceste zo Sondria do Frascie vedúcej pod Berninu. Bola to úzka cesta vytesaná v skale nad strmou priepasťou. Išli sme vtedy autobusom v noci a v daždi. Teraz to boli ešte strmšie priepasti, cesta nemala žiadne zvodidlá, alebo inú ochranu pred pádom. Bola pretkaná množstvom zosuvov, cez ktoré viedli provizórne koľaje tých, ktorí prešli. Prechádzalo sa po jednom. Ostatní čakali. V lepších úsekoch sa dobiehalo zameškané spôsobom "silnejší vyhráva". A tak sa predbiehalo bez ohľadu na zákruty, šírku cesty, výhľad dopredu a pod. Dopravné značky som nevidel.
Cesta do Kodari Keď malý autobus, ktorý nás viezol zastal v Kodari, nepriedušne ho obkľúčil asi stočlenný dav dedinčanov. Kričali a navzájom sa ruvali. Na prvý pohľad to vyzeralo, že nás idú lynčovať. Nepálsky sprievodca Dawa sa však tváril pokojne. Otvoril dvere a začal im rozdávať akési lístky. Stále sme nechápali. Keď im však chcel začať rozdávať naše starostlivo zabalené a odvážené batohy, začali sme sa o jeho činnosť zaujímať. O to viac, že chcel od nás 200 USD. Vysvitlo, že na to, aby sme sa dostali cez čínsku hranicu k nášmu styčnému dôstojníkovi a nákladnému autu, ktorým nás bude dopravovať do základného tábora, musíme prejsť najmenej jeden kilometer pešo. A na prvý pohľad lynčujúci dav boli nosiči, pre ktorých bol ten jeden kilometer hlavným zdrojom obživy. Nikto nebral ohľad na nikoho. Žena s dieťaťom na rukách sa zúrivo bila o náklad s nejakým mužom. Napodiv vyhrala a muž skončil pod nohami davu. Začali sme sa lúčiť s nákladom, berúc si aspoň to cenné v osobných batohoch. Ten chaos sa nedal kontrolovať. Ani nevieme, čo naložili do nákladného auta. Kde skončilo 200 USD tiež nevieme. Niečo dostali nepálski a čínski colníci za to, že z hranice je na chvíľu korzo. Nosiči dostali asi pätinu zo sumy a Dawa určite nerozdal všetko. To by nebol Dawa. Predviedol sa už pri prvom stretnutí s nami. Spravoval dom, kde sme bývali. Hneď sa ponúkol, že nám ide pre pivo. Och, ako dobre. Taká ochota od správcu. Doniesol 20 pív. Každé za 100 rupií. Ráno sme zistili, že ich kúpil za rohom po 70 rupií. Využitie jeho ochoty sme minimalizovali, ale predsa nás mal občas v rukách, čo vedel patrične využiť.

Tri dni sme strávili v Nyalame, čínskej dedine vo výške 3800 m a podnikali aklimatizačné výstupy. Raz som s Jožom a Ferom išiel na korbu nákladného auta s naším nákladom, aby sme si zobrali niečo z batožiny. Ozval sa zdesený výkrik a následné hlasné hrešenie. To Fera preskočil, podľa jeho vyjadrenia "potkan ako hovädo". Hneď dal prepravnej spoločnosti nový názov "Potkan Travels".

Cez tibetskú náhornú planinu s celkovou rozlohou 5 mil. km2 a priemernou nadmorskou výškou okolo 5000 m nás viezli terénnymi toyotami asi 120 km do základného tábora. Cestu si autá urobili sami. Pastieri a ich bývanie mi pripomínalo 18-te storočie. Pastieri by od nás chceli všetko, len na výmenu nemajú čo ponúknuť. Po dvoch dňoch naložia náš náklad na 21 jakov a vydajú sa s nami o 20 km ďalej a o 700 m vyššie. V prvej tretine cesty sa mladý jak splaší. Zúrivo zhodí dva batohy, tretí sa mu zhodiť nepodarí. Až po dlhom, kilometrovom behu ho chytia. Z tretieho batohu chýba polovica. Je to môj batoh. Chodíme po tibetskej náhornej planine a do igelitiek zbierame to, čo najdeme. Ako veľký poklad som si do výškovej topánky značky Salomon Protermic uložil horčicu, to aby sa nerozbila. Ostala vo zvyšku batoha na jakovi a po presnom údere jačích kopýt bola rozotretá na topánkach, prádle a ostatných veciach. Pastieri sa zachádzali od smiechu. Ja som sa tiež zachádzal, ale nie od smiechu. Zvyšok horčice som zlostne zahodil. Pastieri ho našli a hneď ho slastne vylízali.

Aklimatizačná túra v Nyalame (4900m)    Cesta z BC do ABC    Jožo, Fero a Brčo s tibetským pastierom

Predsunutý tábor vo výške 5700 m sa takmer na mesiac stal naším domovom. Žiadna romantika. Skaly, prach, spústa odpadkov po predošlých expedíciách, studený a takmer neprestajný vietor. Tábor je v údolí a tak o šiestej večer už slnko nevidíme a jeho prvé lúče sa tábora dotknú po deviatej ráno. Noci i dni sú stále chladnejšie. Na teplomery býva ráno od –12 do –18 C°. Vodu chodíme brať do asi 100 m vzdialeného jazierka. Podľa hrúbky ľadu, ktorý treba každý deň presekať vieme, že sa blíži himalájska zima.
Náš spoločenský stan je tmavý a neútulný. Vchodový zipsový uzáver je nefunkčný a tak i kvôli svetlu je stále otvorený. Vietor sa preháňa po stane a zviruje prach. Z ôsmich stoličiek sa v prvých dňoch štyri polámu a tak sedávame na hrncoch a vreciach. Oddych v tábore vôbec nie je oddychom. Nielen kvôli tej neútulnosti. Predovšetkým, najmä v prvých dňoch aklimatizácie neustále lapáme po vzduchu. Je to veľmi nepríjemné hlavne v noci, keď sa človek bojí zaspať v obave, že sa udusí. Závidíme Japoncovi v susedstve. Má satelitný telefón a tak ho navštívime. Býva v svetlom žltozelenom stane, ďalší stan má ako spálňu. Do stanu sa prezúva a vykuruje si ho solárnou pieckou. Má tam stolík, knižky a rádio. Obsluhuje ho kuchár. Ďalší kuchár varí iba výškovým nosičom. Podľa plastiky, zrejme omrznutého nosa a niekoľkých chýbajúcich článkov prstov usudzujeme, že v horách nie je žiadny nováčik. Vystúpiť na horu sa mu však nepodarí.

Nástup na horu začína asi trojhodinovým prechodom cez "kameňolom". Je to chodník v strmom úbočí vedúci popri ľadovci. V úbočí je množstvo zosuvov, kamenných lavín a iných členitostí, ktoré s námahou prekonávame. Na konci vo výške asi 5900 m budujeme depo. Tvorí ho stan, kde máme uložené výškové topánky, laná, potraviny a ďalšie drobnosti. Depo využívame i na prespanie v rámci aklimatizácie.
Z depa sa kolmo asi hodinu prechádza veľmi členitý ľadovec. Cestu už výpravy pred nami vyznačili zástavkami. Po jeho prekonaní sa dostávame na úpätie Shishapangmy.

Cesta cez kameňolom    Jožo Opatovský na ceste do prvého tábora    Shisha Pangma z druhého tábora

Jano Doležal a Ivan Kováčik zvaný Brčo postavili stan v druhom tábore vo výške 6800 m a vytvorili tak nádejnú vrcholovú dvojicu. Iba oni dvaja a lekár Fero nebrali doteraz antibiotiká, či neochoreli. Náhle sa však mení počasie a všetci zostupujeme z hory. V besnom počasí nevidno cestu. Idú bez okuliarov a Brčo na pár dní oslepne. Jana len lizne. Asi sa aj na to pripravil, pretože Jano bol pripravený na všetko. A hlavne na vrchol. Bohužiaľ, už nebol nikto, kto by mu v tom pomohol, i keď to chvíľu vyzeralo nádejne. Dvaja mladí Taliani nás oslovili, že by chceli ísť na vrchol spolu s nami. Do jedničky sme išli spoločne. Jano, ja a Taliani. Cestou do dvojky vidíme Talianov ako balia a utekajú z hory. Vraj fučalo. My pokračujeme. Jano vybehol do dvojky za necelé tri hodiny. Ja som sa trápil na pokraji síl päť hodín. Jano medzitým opravil takmer zavalený stan a začal variť. Bezvládne klesám do stanu. K večeru schádzajú zhora piati Japonci a traja Šerpovia. Z výšky 7400 m, kde mali tretí výškový tábor vystupovali na vrchol 12 hodín. Silný vietor brzdil ich postup. Pri zostupe zobrali všetky fixné laná i napriek tomu, že ich natiahol niekto iný. Asi sa dajú dobre speňažiť. Noc je plná nárazového vetra. Chvíľu nič a potom rana. Pár sekúnd to vyzerá, že odletíme aj so stanom a potom zase ticho. Spať môže iba hluchý.

Ráno je bezoblačné a výnimočne pokojné. Ideálne na výstup, ale ako? Jano bez fixov, ktoré nielen zaisťovali strmé záverečné úseky, ale i vyznačovali cestu. Ja i napriek zákazu lekára s nedoliečenou angínou. V jedničke je Brčo s Milošom. Brčo po silnom zápale očných spojiviek a Miloš práve skončil antibiotikovú kúru zápalu priedušiek. Jožo a Ivan, ktorí nedoliečení išli s nimi sa vrátili do tábora k Janovi, ktorý dvakrát bral antibiotiká, kým mu zabrali. Hotový lazaret. Ešteže sme mali lekára Fera. Vynikajúco fyzicky pripravený, odborne na veľmi vysokej úrovni a o jeho ľudskej stránke ani nehovorím. Radosť mať ho v tíme. Okrem toho naľahko vyšli s Janom Krchnavým do 6800 m a keby sme ho potrebovali na vrchole, tak je pripravený isť i tam.
Shisha Pangma z ABC Až okolo desiatej začíname s Janom vystupovať. Jano s cieľom vyjsť aspoň na hrebeň. Nestačím jeho tempu a vo výške 7100 m to vzdávam. Beriem si kamienok z hory a nechávam tam kamienok zo Strážova a spolu s kamienkom i pramienky vláskov svojich dvoch vnučiek Nikolky a Laury.
Jano vystúpi po hrebeni až do výšky 7600 m a tam to definitívne obracia.
Prespíme vo dvojke. Do dohodnutého odchodu máme ešte týždeň. Každým dňom nám však ubúdajú sily a predsunutý tábor je príliš vysoko a zima príliš blízko na regeneráciu. Rozhodneme sa likvidovať tábory a zostúpiť. Hodinu vykopávame z ľadu stan vo dvojke a tri hodiny dva stany v jedničke. Obaja vlečieme z jedničky 40 kg batohy. Počítam i kroky dole kopcom. Oproti nám idú na pomoc Jano s Ferom. Je už hlboká tma, keď na smrť vyčerpaní prichádzame do predsunutého tábora.

Stránka bola vytvorená v rámci projektu EXPEDITION.SK..